Od roku 1990 sa u nás často hovorí o minulosti ako o uzatvorenej historickej etape. Je to vcelku pochopiteľné z hľadiska spoločnosti, ktorá urobila
hrubú čiaru, z ktorej znova štartuje.
Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že
od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.
S minulosťou nikto svoje vzťahy nepreruší, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak
nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Zásadne iné sú teoretické hamletovské otázky -
byť, či nebyť? Ak máme posudzovať vinu iných, najprv sa musíme zamyslieť nad vlastným svedomím,
nad vlastným životom.
Patrím k tým, čo sa narodili a takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie
neslobody. Mám sa preto cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských
vojakov? Nie!
Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia
zarábať v potu tváre na živobytie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič? Nie, také boli vtedy pravidlá
a v spoločnosti sa musí žiť podľa pravidiel, lebo inak sa ani nedá.
Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase
som staval letecké modely? Že som sa neskôr aktívne zaoberal fotografovaním, že som sa v hifiklube venoval modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám
elektroniky? Nie! Bolo to celoživotné vzdelávanie, získavanie nových zručností...To si nemôžem vyčítať.
Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by
som bez minulosti. Je to moja minulosť (inú nemám) a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko. Pre to všetko nie sú mi sympatické
snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali.
Človek je tvor spoločenský,
inak neprežije. História je nemenná, niekedy sa mení bohužiaľ len aktuálny výklad dejín... Niekto žije aktívnejšie, niekto pasívne, ale každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej žije. Všetci narodení majú právo žiť. To je tuším jedno zo základných ľudských práv.
Tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli
cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým. Avšak viny spáchané proti zákonu a pravidlám spoločnosti
by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. To je doména práva a spravodlivosti.
Spracované podľa článku na blog.sme.sk z roku 2005
